Kapitola štvrtá-Znova a zas...

28. května 2010 v 19:07 | kushina-hime |  Tajomstvá skryté v očiach
Trošku kratšie,ako tie predchádzajúce kapitoly,ale...Po tom,čo som splodila v "Ak sa zo svetla stane tma",čo sa tu objaví cca koncom prázdnin(holt,pravidlá súťaže ^^) tak to je...Mno predsa moje xD Prajem pekné čítanie(ak to má niekto v pláne vlastne čítať xD) =)

Znova som sedela v parku. Znova tá istá lavička. A predovšetkým znova sama.
Chcela som voľne rozmýšľať, ale moje myšlienky spútaval neznámy tlak. Cítila som, že by som teraz mala byť na inom mieste, že sa niečo stalo. Trochu mi to pripadalo ako deja vù, avšak ja na osud a náhodu už neverím.
Radšej ostanem tu. Nechcem zasiahnuť životy iných ľudí tak, ako to niektorí robia každou minútou svojej existencie.
Netúžim sa stať potrebnou a stále chýbajúcou. Nemôžem nikomu dovoliť, aby ma miloval a aby som ja milovala jeho. Ale prečo vlastne nie? Čo spôsobilo, že som teraz na pochybách? Tak neznášam tieto stavy, keď ani neviem čím som... Mysľou mi vírili myšlienky v nesúladných kruhoch a ja som sa z nich nie a nie vymotať. Možno mám už prečerpanú kapacitu mozgu, ak som teda niekedy nejakú mala.
Začalo pršať. Super, ešte to mi chýbalo. Prečo mi počasie zmarí pobyt na jedinom mieste, kde sa cítim slobodná? Nenávidím tento svet, je v ňom až priveľa zloby, ale taktiež viem, že ja to svojím hlúpym hnevom nezmením.
So zúrivými krokmi som odchádzala z parku. Pri bráne som sa otočila a zadívala na zeleň v tejto chvíli zahalenú do sivého daždivého závoja. Nepáčilo sa mi to. Možno to je predzvesť nadchádzajúcich udalostí, ktoré mi s veľkou pravdepodobnosťou asi zasiahnu do života.
Sklonila som hlavu pred dažďom a odchádzala
odtiaľ. Nebývala som až tak ďaleko, ale kým som odomkla dvere od bytu bola som mokrá ako kostolná myš.
Hodila som kľúče na stolík popri vešiaku a zamierila si to do kuchyne. Kým sa varila voda na čaj našla som si dačo suchého na seba. Vrátila som vypnúť už pištiacu kanvicu a konečne som mala možnosť porozhliadnuť sa po mojom skromnom príbytku. Zrak mi upútala obálka ležiaca na stole, ktorá tam včera ešte nebola. Ako sa sem sakra mohla dostať obálka, keď nikto iný okrem mňa nemá kľúče?
Zapla som svetlo a vzala
som si ju do rúk. Nikde žiadna adresa. Má to byť snáď vtip?!
Otvorila som ju a vybrala malý lístok tvrdého papiera. Začudovane som sa dívala na trasľavo napísané ,,Ďakujem" . zaujímalo by ma, kto bol ten, čo to tu zanechal. Poriadne som si znova prezrela celú obálku, čo tam nenájdem ešte niečo, ale výsledkom bol len môj sklamaný povzdych. Nič. Aké prekvapivé, že?
Neboli tak ani žiadne stopy, či dačo podobné. Asi mám proste smolu, ale isto mám dočinenie s niekým prefíkaným. A čo ak... Tak to by bolo zlé, keby mi chcel, alebo chcela, ublížiť. Zamyslela som sa. Koľkých ľudí vlastne poznám? A kto z nich vie kde bývam? V duchu som zanadávala, pretože som sa dostala na mŕtvy bod. Popravde trochu mi to naháňalo strach. Kto môže po mne čo chcieť...??
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Asi nemalo zmysel
sa teraz stresovať, i keď... Stále ma to trápilo. Otázky mi vírili hlavou ako roj včiel, ktorý sa nedal upokojiť.
Znova a zas...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama