Ach ten máj...

21. května 2010 v 20:18 | kushina-hime |  Moje myšlienkové pochody
Pochybujem,že keď som si to dávala na fb ako poznámku niekto to čítal...Snáď aspoň tu si to niekto pozrie(nie,nerobím to zo zúfalstva, ten článok bol a je určený pre blog ^^)

Ach ten máj... Všade a vždy...
             Prechádzam sa ulicou. Vidím mladý zamilovaný párik, ako idú pár metrov predo mnou a "ručičkujú sa". Snažím sa ich ignorovať, ale ticho im závidím.
Vždy sa z takýchto miest pokúšam čo najskôr zdrhnúť, ale obraz klamlivej lásky mi stále behá po mysli. Netuším, čo sa to so mnou deje... Skutočne...
             Idem ďalej. Nejaká tetka skláňajúca sa nad kočíkom, čo nežne šepká svojmu dieťatku materinské slová.
Až ma pichne pri srdci. Nie ironicky, ale ozajstne. Potom tam bola jedna babička, ktorá s láskou v hlase napomínala svoju, veľmi pravdepodobne, vnučku. Ale keď tá malá spadla, ona k nej pribehla a objala ju, aby utíšila jej plač. Keď toto nie je prejav lásky, tak čo potom?
           Ľutujem sa... Nedokážem si pomôcť...Závisť je potvora, ktorá lapila do svojich pazúrov aj mňa. Hľadám svoje šťastie, všetko skúmam, no nedarí sa mi. Láska je všade okolo mňa, no nie vo mne. Cítim sa prázdna. Bez života. Dívam sa na svet navôkol a je mi do plaču. Viem, že ja nikdy nebudem taká. Nikdy milovaná.
Vždy len nejaký odpadlík od ostatných, ktorý našiel útočisko v samote. A možno je mi súdené byť samotárom, čiernou ovcou či tichým introvertom. Nazývajte si to ako chcete.
          Ale vlastne... Prečo sa chcem podobať na ostatných? Prečo chcem byť ja taká, akí sú oni? Mám zapadať do priemeru, ktorý ma potom zničí? Nie, to nechcem. Ale i tak fňukám. Som proste padavka.
A? Ak s tým niekto má problém, netrápi ma to. Rovnako ako druhých netrápia tie moje. Nikdy som nemala rada, keď sa mi niekto staral do života.
          A stále nemám. No kam zmizli tí, čo sa nazývali mojimi priateľmi? Vyparili sa, len čo vyschol dážď. Ostala som pre nich ukrytá ( a to tiež iba možno) v pozadí ich mozgov, ak teda nejaký vlastne mali. Možno namyslené, možno sebecké, každopádne svojské. Prečo sa podriaďovať cudziemu režimu, keď si môžem vytvoriť svoj vlastný?
Vziať život do vlastných rúk...To vravia vždy všetci. Pche. A kam sa dostanú? Pod režim niekoho iného. Celý moderný svet je ako keby nám vládol Lord Protector ( vysvetlivky nájdete ). Často si myslíme, teda myslíte a to tiež väčšina z vás, že pravá sloboda by mala byť nespútaná. Ale položte si otázku: Čo je vlastne sloboda? Mnohí, možno tiež i ja, netušia, čo sa za tým slovkom ukrýva. Žeby tajomstvo? Vášeň? Spása? Hnev? Adrenalín? Nikto nevie... A fakt pochybujem, že na to niekto príde. Na to je už všetko príliš skazené. Prepracované a zorganizované. Celý náš život je len jeden rozvrh, kde je nultou hodinou narodenie. Avšak čochvíľa zvonec oznámi koniec vyučovania a jediné miesto, kam poputujeme z dverí je len rakva. Nie, nemyslím školu pre upírov, či podobné stvorenia.
Mala som skôr na mysli život ako taký. S nudnými hodinami, ale zaujímavými prestávkami.
Raz jeden múdry človek povedal: " Život je taký, akým si ho urobíme a každý je strojcom svojho šťastia," tak prečo ľudia fňukajú a nebojujú? Sú zbabelí. Rovnako ako ja.
Radšej sedia a pozorujú "šťastie" iných.
Často aj závidia. Presne to teraz robím ja. Prečo? Možno som sa zmierila so svojim osudom, čo darom, ale predsa v kútiku mojej ubedákanej duše sú pochybnosti. Kašlať na ne. Kašlať na lásku. Ja si idem vlastnou cestou a havárky či zápchy na nej nestrpím.

Och, ale asi už pôjdem radšej kresliť srdiečka do piesku. Teda do hliny, keďže nie som na žiadnej pláži. Tak sa vidíme nabudúce pri ďalšej mojej "spovedi".
Ak sa jej vlastne dožijem....
Lord Protector- vlastným menom Oliver Cronwell, ktorý vládol vojenskou diktatúrou v Anglicku v 17.storočí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 haru haru | E-mail | Web | 23. května 2010 v 16:36 | Reagovat

závidíš? a kto nie?
ľutuješ sa? a kto nie?
fňukáš? a kto nie?
Sila osobnosti nie je v tom neprepadať zúfalstvu, ale aj napriek tomu bojovať. Keď si človek zúfa, mnoho krát, to neznamená, že to už vzdal.
A slobodný môže byť človek aj v okovách ak má slobodnú myseľ.
A napriek tomu cítim z tvojho článku skôr nudu než bolesť- radila by som popracovať na vyjadrovaní

2 walentine walentine | Web | 23. května 2010 v 16:51 | Reagovat

Vlastní cestou by jsi šla, kdyby jsi byla šťastná. Ne, že bys neměla sílu - nebo byla zbabělá - ty to prostě nechceš změnit. Možná ti to takhle vyhovuje, raději sedět v koutku (litovat se a nechat se litovat) než riskovat, že si nabiješ pusu. To není o tom, že nechceš zapadat o průměru - ale o tom, že sama se sebou nejsi spokojená. Souhlasím s Haru...

3 larushka larushka | E-mail | Web | 24. května 2010 v 18:13 | Reagovat

krásne si to napísala o tej slobode.. :) strašne pekný článok.... nevšimla som si asi keď si to pridala na facebook, ja by som si to prečítala.. :) Inak strašne pekný desing blogu... závidím... :)

4 kushina-chan kushina-chan | 25. května 2010 v 5:58 | Reagovat

[1]: Nuda? Možno. Avšak netuším kde :D Moje vyjadrovanie? Alebo ja?/nie,nemyslím to sarkasticky :-) / Ale i tak...ďakujem :-)

[2]:"Vlastní cestou by jsi šla, kdyby jsi byla šťastná." Nechcem popierať tvoje tvrdenie, ale ja som šťastná xD Tento článok bol len výtvorom mojich depkárskych období ^^ Sama so sebou spokojná? Psychicky alebo fyzicky? :-)

[3]: ďakujem :-)

5 Luchia-san Luchia-san | Web | 27. května 2010 v 18:48 | Reagovat

kráásnééé xD
jinak boží des

6 Sorafay Sorafay | Web | 7. června 2010 v 13:44 | Reagovat

Hm... Na fb-čku mi to asi ušlo... Teraz moc na nete nešťúram :D
Ale..páči sa mi, ako si to napísala...
Z depiek sa vždy treba vypísať a hlavne, že si teraz šťastná :-)
Inak, ten des sa mi moooc ľúbi :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama