Odraz v zrkadle

10. ledna 2010 v 15:03 | kushina-hime |  Moje myšlienkové pochody
Toto je niečo...možno nezadefinovateľné.Je to vlastne spleť mojich myšlienok.Ak to nechcete čítať, nikto vás nenúti.
Hľadím do zrkadla. Stále sa dívam do priehľadných očí, za ktorými sa skrýva prázdnota...

Pomaly som sa dotkla chladného lesklého povrchu, ktorý nezobrazoval nič viac len môj život. Pod prstami som už necítila tepot srdca, ľudského srdca, ale namiesto toho tam bolo len chladné sklo, ktoré bolo akosi jeho odrazom. Nenasledovalo však prekvapenie.

Vedela som to.

Ale som aspoň prinajmenšom tušila, že zo mňa ostane len chladná spomienka, ktorá sa vytratí len čo ju nahradí ďalšia, no s úplne iným charakterom.

Páliaci ľad, ktorý bude vystriedaný príjemným a znesiteľným ohňom.
Aj ja som kedysi bola taká. Hriala som srdcia ostatných, zatiaľ čo to moje sa utápalo čoraz hlbšie do samoty. Zdĺhavo sa topilo, až ho nakoniec hladina uväznila vrstvou chladnou ako ľad, no zďaleka nie tak krehkou. Dobývali sa k nemu. Snažili sa ho zachrániť. Ale nádej na jeho záchranu mizla rovnako, ako teplo ktoré vydávalo. A tak to srdce ostalo len vecou odsunutou do úzadia, ktorú pomaly prikrývala nepriepustná vrstva prachu.

Zavrela som oči. Už som sa nechcela dívať na ten prízrak. Priala som si vypariť sa z tejto zrkadlovej siene. Nemohla som sa naďalej pozerať na ten matný tieň, čo sa na tej mrazivej ploche odráža.

Vymizla farba. Všetko bolo iba čiernobiele a čoraz viac splývalo do kompletne nevýrazných odtieňov. A ja...ja som splývala.

Toľkokrát predtým som chcela zostať neviditeľnou, zmiznúť zo zemského povrchu, a teraz, keď sa mi to darí...prečo necítim slastný pocit úľavy?

Vlastne...ja už necítim nič.

Láska. Pokušenie. Nenávisť. Dobrota. Závisť. Hnev. Vášeň.

Všetko to zmizlo...

Ostala som len ja, nejasný duch číhajúci z bolestných spomienok. A na tie chce každý čo najskôr zabudnúť.

V tomto svete vždy existoval smútok, či zloba. Keď sa vyparím do nejasných búrkových dní, ako mnohí predo mnou, nič sa tým nezmení. Iba ďalšia obeť ľudskej existencie. Len malý lístoček v búrlivom vetre preháňajúcom sa v lese.

Nikdy som nemala moc niečo zmeniť. Či možno dačo vynájsť. A popravde...tiež som po tej moci netúžila. Avšak prišiel čas, kedy som sa zamotala do spletitej siete života a priplietla k sebe tenkými pavučinkami aj ostatných. Ja som sa tam zauzlila až príliš. A potom ma chceli vyslobodiť, no nedalo sa. Udusila som sa vlastným smiechom, ktorý bol len nezvučným tichým výkrikom do prázdna.

Premýšľam nad tým, čím som vlastne bola. Je aj pre takéto stvorenie, ako som ja, pomenovanie? Nie.

Jestvovala som iba ako nič. Nikto. Nikým som nebola.

A teraz už skutočne nie. Srdce uväznené, telo sa pomaly strácajúce. Nebudem kričať o pomoc, i tak ma nikto nebude počuť.

Ostáva mi len dívať sa ďalej do tých zrkadiel, ktoré mi ukazujú čím som: nepotrebnou bytosťou, ktorej existencia sa medzi život neráta.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kiwi Kiwi | Web | 10. ledna 2010 v 15:15 | Reagovat

ty vieš...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama