Prízrak v daždi

23. prosince 2009 v 14:42 | kushina-hime |  Príbehy netýkajúce sa anime,prosto prázdno.
Sledovala som kvapky ako jedna po druhej dopadajú na vlhkú zem a vytvárali miniatúrne mláky. Stekali mi po tvári a zmývali zo mňa vlastnú osobnosť...

Stála som uprostred dažďa a len nemo sa prizerala každému, čo okolo mňa prešiel. Nevnímala som ich. Mali prázdne tváre. No ja som na tom horšie....
Ja som prízrak.
Vystrela som polopriesvitnú ruku pred seba. Pozorovala som, ako mi kvapky prechádzajú cez prsty. Necítila som ich. Chcela som sa zľaknúť, no nič som necítila. Moje pery iba tichučko zašepkali prosbu o pomoc. Dívala som sa okolo, no moje zúfalstvo si nikto nevšimol. Šli ďalej, pokračovali vo svojej životnej púti a ja som ich len bezmocne sledovala. Bolelo to. Cítila som sa zradená. Stratila som to, čo som nikdy nevlastnila: nádej.
Chcela som byť niekým. Bola som nič. Pre seba. Spravila som zo seba niekoho aj za cenu svojej duše. Toľko som sa sústredila na vytvorenie masky, že som zabudla na to, čo je pod ňou. Ten človek s maskou... to som už nebola pravá ja. Skryla som si tvár a rozhodla sa ju svetu neukázať.
Ako pršalo, zmývalo mi moju tvár. Skutočnú tvár. Vymizla z nej farba a stala sa až príliš priehľadnou. Pomaly sa strácala...
Kto mi teraz pomôže sňať si masku a ukázať svetu seba samu?
Kým som ju mala nasadenú, priatelia ma milovali. Nemali však radi mňa, ale tú osobu, za ktorú ma považovali. Bála som sa, že keď odhalím svoju skutočné ja, už nebudem tou, ktorou chceli aby som bola a ktorou som chcela byť aj ja. Priala som si byť kráskou so zahalenou tvárou, do ktorej nikdy nebudú mať možnosť nahliadnuť. Mohla som sa ukryť. A urobila som to. Mala som strach z toho, že keď mi nazrú do očí a uvidia inú osobu, za akú ma považovali, opustia ma. Nechcela som samotu.
Sklamem očakávania. Zradím ostatných. Prezradím svoju identitu. A po tom ja netúžim.
Márne hľadám anjela, čo mi teraz pomôže. Anjeli už dávno odleteli ku ľuďom, čo im za to stoja. Ku ľuďom, čo milujú čisto, úprimne, a svoju pravú tvár neskrývajú za hrubou oponou.
Nechcela som ostať opustená a bezbranná, predhodené ako ľahká korisť krutému životu.
Nechcela...no stalo sa.
Masku mi odvial ľadový vietor. Teraz sa krúti ako nepatrný lístok dakde na oblohe. Snažím sa ju polapiť, znova nasadiť, no nedá sa. V poslednej nádeji prikazujem vetru, aby mi ju vrátil. No ten sa len vysmeje mojej panovačnosti. Ďalej odhaľuje moje skutočné jadro, privieva mi vlasy do očí a ochladzuje líca. Páli to.
Otáčam sa a kričím o pomoc, bolo tu predsa toľko ľudí.. Nikto ma však nepočuje.
Ostala som len matným tieňom v spomienkach. Pochabým. Klamlivým. A predovšetkým úplne sa vytrácajúcim.
A dážď zo mňa pozmýva úplne všetko.
Už viac nechcem vidieť svoju masku.
Teraz si želám, aby som mohla posunúť dni a týždne v kalendári jednoduchým prostým pohybom a vrátiť tak čas.
Mala som ukázať svoje pravé ja. Nebáť sa im predložiť svoje nedostatky, a hlavne to, že aj ja som ČLOVEK.
Nik nie je dokonalý. A keď sa o to snažíte skrývaním sa ako ja, nemá to cenu, a tiež je to iba zbytočne premrhané úsilie.
Mala som byť hrdá na svoje chyby a akceptovať ich. Oni by aspoň videli, aká som.
Ale teraz ma už nevidia. Stala som sa prízrakom v ustavičnom daždi. Neustále tápajúcom v tme...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Amira Amira | Web | 23. prosince 2009 v 18:35 | Reagovat

waw. to je reálny príbeh o človeku, ktorý len chcel byť niekym... poznám ten pocit, keď sa musím skovávať za masku... bolo to tak reálne pretože všetci máme svoje masky, chcem zapadnúť, nechceme byť iný, nechceme mať chyby.. tak nás to naučil život.. nikdy nedokážeme akceptovať to všetko, ak nechceme ostatť samy.. oni nás potom nebudú chcieť.... je to tak pravdivé, písané srdcom že som sa takmer rozplakala.. je to príbeh človeka, ktorý si už niečo odžil.. je to kruté ale predsa je to stále okolo nás... je to život.. :)

2 Kiwi... Kiwi... | Web | 23. prosince 2009 v 21:18 | Reagovat

Maska sa však dá všade zakúpiť, stačí sa pozrieť na tváre ľudí, okolo ktorých kráčaš... povieš si, odkiaľ ju zohnali, pozrieš sa do zrkadla a vidíš seba a zároveň seba nevidíš. Možno si vystihla niečo, čo už ma samo o sebe dostalo na kolená, keď som sa dozvedela, o kom to je, ale nevystihla si všetko...
Ľudia potrebujú masku, pretože keby vystavili svoju tvár vetru skutočných pováh, neprežijú ... Aspoň ja ju potrebujem a nasádzam vyškatuľkované masky aj svojim priateľom...
Niektorým, o ktorých si chcem myslieť, že sú dokonalí. Nezrádzajú, nebolia. .)
Krásne napísané, krásne myslené, pravdivé, na zamyslenie.. Ďakujem

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama