Kapitola Tretia-Zmätok

29. prosince 2009 v 16:24 | kushina-hime |  Tajomstvá skryté v očiach
Tiché nepravidelné pípanie sa rozliehalo po bledej izbe, uprostred ktorej bola umiestnená posteľ a okolo nej množstvo prístrojov, každý vydávajúci iný zvuk.

Ležala tam takmer sama, jedinú spoločnosť jej robilo dieťa, nevinne spiace v jej náručí. Dívala sa na neho s obdivom a láskou čerstvej matky. Dieťa sa pohlo a ona sa vydesila. Nechcela ho zobudiť, bolo tak nádherné, keď spalo. Niekedy ani neverila, že patrí jej. Ono iba pootvorilo jedno očko, rozospato zívlo a znova upadlo do ríše snov. Pomaly ho hladila po drobnej hlavičke uhládzajúc ten chuchvalec tmavých vlasov. Objala ho pevnejšie, no i tak stále opatrne a vtisla mu bozk na čelo. Pritúlila si ho k sebe čo najbližšie, cítila že koniec ich spoločných chvíľ sa nenávratne blíži. Musela mať však jeho teplé telíčko pri sebe. Posledný krát sa zadívala na nádhernú tvár svojho dieťaťa a zavrela oči i ona.
,,Zbohom..." zašepkala takmer nečujne. Izbou sa rozliehajúce pípanie už znenazdajky nebolo pravidelné. Čoraz viac slablo, pár krát vynechalo a potom sa nočným tichom niesol iba jeden dlhý ťahavý zvuk...
Zľakla som sa a...prebudila. Nechápala som, čo ten sen mal znamenať. No podobný zvuk sa rozliehal aj po tejto izbe. Tu však bol našťastie pravidelný.
,,Mali by ste si ísť oddýchnuť domov," ozvala sa sestrička, ktorá prišla skontrolovať prístroje. Pokúsila som sa jej oplatiť milý úsmev, no nakoniec to asi vyzeralo dosť nepresvedčivo, keďže odmietavo zakrútila hlavou.
,,Ako na tom je?" spýtala som sa a vstávala, aby som si trochu ponaťahovala stuhnuté svalstvo. To staré vysedené kreslo páchnuce po dezinfekcii nebolo bohviečo, na čom by ste sa dobre vyspali, ale predsa bolo lepšie ako nič.
,,Jeho stav je stabilizovaný. Teoreticky by sa mal v najbližšej dobe prebrať, no nemôžeme sa na to spoliehať," povedala mi, zatiaľ čo menila infúzie. Povzdychla som si a vyšla von z izby. Bolo niečo po poludní a väčšina pacientov sa asi zberala do jedálne. Potichu som sa zamiesila k davu, pozerajúc za každý roh, čo tam náhodou nenájdem to, čo hľadám. Mala som šťastie. Nemusela som toho veľa nachodiť , len čo som za najbližšou zákrutou zahla, narazila som na automat. Snáď ma káva aspoň trochu preberie. Čakala som, kým to staré čudo predo mnou trochu začne pracovať a oprela som sa chrbtom o stenu oproti a zošuchla sa k zemi.
Čo tu ja vlastne robím?!
Nepoznám tú osobu, ležiacu o pár oddelení ďalej. A predsa som tu s ňou. Musela som sa vydávať za sestru, aby som sa k nej pustili. Jej identitu však budem riešiť inokedy. Veď času mám dosť. Jeden ochotný lekár mi ukázal jeho snímky, nevyzeralo to s ním bohvieako dobre, takže sa asi tak skoro nepreberie. Pomyslenie na to, ma sklamalo, ale i potešilo.
Vzala som si ešte horúcu kávu a vrátila sa späť do jeho izby. Hneď vo dverách som ostala stáť zarazená ako kus skaly. Sestrička už odišla dávnejšie. Ale to nebolo to, čo ma prekvapilo. Privítaním mi bol pohľad zvedavých mužských očí. Pomaly som posteľ obišla a sadla si na stoličku vedľa postele. Cítila som, že sa na mňa díva, no zrak som mala sklopený na plastový pohárik s teplou kávou, z ktorej som pomaly usrkávala.
,,Nepozeraj sa tak na mňa. Nemám to bohvieako rada," zašeptala som smerom k nemu. Bola to pravda. Stále mal na mne oči a už mi to začínalo byť nepríjemné.
,,Prepáč, ja len...."
To bolo to jediné, čo zo seba dokázal dostať. Usmiala som sa jeho koktaniu. Zdvihla som zrak a cez sklá slnečných okuliarov sa mu dívala do tváre. Jediná spomienka na ňu predtým, bola nepríjemná. Všade rezné rany a takisto plno krvi. Oči vyvrátené do neznáma... Ešte stále mi z toho zimomriavky po chrbte.
Pozerala som sa mu do hlbokých očí a čítala v nich. Snažil sa rozpamätať si na to, čo sa stalo a... Prehrabával sa spomienkami hľadajúc moju tvár. Potichu som sa uchichtla. Stále hľadel na mňa spýtavo, mysľou mu behalo množstvo otázok. Mám mu však na ne odpovedať? Jeho zvedavosť mi mohla zničiť celý život. Radšej budem mlčať, nechcem to riskovať. Inak by bolo šestnásť rokov snaženia sa a utajovania v určitých miestach...
,,Nepýtaj sa, aj tak sa odo mňa nič nedozvieš," potichu som mu odpovedala na váhanie v jeho myšlienkach. Vyvolávalo to v ňom čoraz väčší zmätok a nepokoj. Usmiala som sa a odpila si z kávy. Ešte stále sa ma chcel spýtať na množstvo vecí. Jeho vytrvalosť ma udivovala, za chvíľku to však začne byť otravné. Asi by som mala zmiznúť, ale niečo ma tu drží. Čo to je?
Neviem. Neriešim.
Bolo vidno, že to už nie je chlapec, mohol mať možno o dva či tri roky viac než ja.O štyri. Opravil ma v mysli. Všimol si moje odhadovanie odrážajúce sa mi v tvári a pochopil, na čo myslím.
Vstala som sa vzala si z kresla kabát. Chcela som odísť skôr, než vo mne vyčíta viac, ako bolo pre neho potrebné vedieť.
,,Stoj! Počkaj! Prosím!"
Na chvíľku mi zamrzla ruka na kľučke dverí, ale o pár sekúnd som sa spamätala a otvorila ich. Bez toho, že by som sa otočila som odišla preč. Nechcela som. Nemohla...
Chladný jesenný vzduch pred nemocnicou mi vyčistil hlavu a dovolil mi jasne myslieť. Chcela som sa odtiaľ dostať čo najskôr. Priala by som si byť znova sama, zase premýšľajúca nad svojimi chybami. Nevedela som, čo to so mnou v tej izbe bolo. Isté však je, že už sa s ním nemôžem stretnúť, ak nechcem skončiť zle. Toto pomyslenie mnou otriaslo a zároveň ma to aj zabolelo.
Musím ísť od neho preč. Musím...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 AnEt.TečQa xD AnEt.TečQa xD | Web | 30. prosince 2009 v 19:19 | Reagovat

Ahojky,máš u mě konečně to hodnocení..=)
Promiň že to tak trvalo ale dřív jsem se k tomu nedostala..děkuju za pochopení:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama