Without mind-part 2.

20. listopadu 2009 v 19:01 | kushina-hime |  Príbehy netýkajúce sa anime,prosto prázdno.
Druhá časť...Depresívnejšia...

Bola to jedna z tých najhorších nocí v mojom živote, vlastne ak to vezmeme do úvahy, bolo ich viac a všetky mali rovnakú príčinu. Veci od toho osudného dňa nabrali rýchly spád. Nemala som šancu sledovať ich priebeh, bolo to ako zrýchlený film, tak som sa o to radšej ani nepokúšala. Bolo ľahšie ponoriť sa do mora otupelosti, ktoré aspoň zmiernilo časť mojej bolesti. Nemohla som zabudnúť, nedokázala som to. Všetko okolo mňa mi ich pripomínalo a tým sa zvyšovala aj cena mojej straty. Chcela som sa len bezmocne topiť v prázdnych myšlienkach, ale vedela som, že by mi to nepomohlo. Na kedysi veselej tvári sa mi usadil smútok. Úsmev bol pre mňa už zabudnutou vecou. Ubehli 3 dni od toho incidentu a stále som si nebola celkom istá, či som sa spamätala. Navrátiť sa do normálnych koľají života si vyžadovalo úsilie, ktoré som ja vynakladala na to, aby som sa psychicky nezrútila. Bolo ,a vlastne stále je, to pre mňa najťažšie obdobie, aké som kedy zažila. Ale ešte ma čakala jedna ťažká skúška pre moju psychiku, práve dnes, o pár hodín...
Pohreb
Ako divne to slovo znelo. Nemala som to slovíčko rada, už od mala som vedela, že je dôsledkom utrpenia zo straty mnohých ľudí, a teraz i mojím. Tá samota, čo tu po nich ostala ma ničila a v tejto chvíli som sa nevedela vzoprieť tej podmanivej ťarche. Stávala som sa otrokom vlastnej bolesti. Priala som si, aby mi niekto povedal, že všetko sa na dobré obráti a ja budem môcť znova šťastne žiť svoj život, ale tiež som si uvedomovala, že by to boli iba plané lži. Nie. Nič nebude ako predtým, bez nich už nie.
Bože, prosím ťa, pomôž, čo mám teraz robiť?!
Nevedela som to. Snažila som sa neskončiť na psychiatrii, i keď som vedela, že by som nebola prvá ani posledná.
Robím to pre nich. Pre ich pamiatku, ktorú si navždy zachováme v srdci spolu so spomienkami, ktoré so sebou prinášajú aj trpkú pachuť utrpenia. Posledný krát pre nich musím byť odvážna. Už keď nie teraz, tak nikdy.
Nadýchla som sa a pokračovala v pomalej chôdzi. Mala som sa kam ponáhľať, ale nechcela som tam stráviť ani o sekundu viac, ako bolo nutné. Namiesto hlučného príchodu siroty som sa radšej neviditeľne zamiešala medzi dav. Nechcela som, aby ma niekto ľutoval, nepotrebovala som to. Kňaz ani nikto z prítomných, známych i neznámych si ma nevšimol. Malou sálou sa niesli slová vyrieknuté i mnohokrát predtým, no i tak nie dostačujúce, aby vyjadrili ťažobu mojej straty. Za kňazom sa vynímali dve truhly, jedna mahagónovo čierna, druhá akoby presný opak, žiarivo biela. Obe boli uzatvorené a ja som bola rada, že to tak je. Chcela som si ich pamätať takých, akých som ich poznala, keď boli živí. S úsmevom na tvári, šťastím v očiach a dobrotou v srdci. Ako každý človek, i oni mali svoje nedostatky, ale nikto nie je dokonalý a nikto sa o to nemôže ani snažiť. Aj keby, bola by to márna snaha.
Zástup, ktorý zaplnil uličku sa musel uvoľniť, aby dokázali hrobári vyniesť rakvy von. Vtedy akoby sa niečo v mojej hrudi roztrhlo. Nedokázala som sa dívať, ako telá mojich rodičov (dokonca i myšlienka na tie slová bolela) idú zahrabať niekam do zeme, kde budú hniť najbližších pár storočí. Skrátka som ten pohľad i tie predstavy nedokázala zniesť.
Nehľadiac na to, do koho som buchla, koho som povalila, som sa odtiaľ rozbehla. Bolo mi srdečne jedno, kam bežím, hlavne nech som preč od tým predstáv, od bolesti a od smrti.
Mám vlastne kam uniknúť? Možno áno, možno nie. Ale teraz nemám útočisko, pretože jediné, ktoré som kedy mala je preplnené spomienkami, ktoré som nechcela vnímať.
Neregistrujúc trúbenie áut, som prebehla cez cestu. Musela som sa odtiaľ dostať, chcela som uniknúť od pazúrov smrti. Ale ako? Pred sebou samou nedokážem utekať.
Nemohla som, ale musela. Po tvári som si nechala voľne stekať pramene sĺz, zanechávajúc tak za sebou jemný neviditeľný závoj. Cítila som sa ako pohár plný vzduchu, niečím naplnený, ale predsa prázdny. Už som nemala zmysel, ba ani nádej, prečo mám potom žiť?
Dáva to zmysel utápať sa v bolesti? A vtedy ma to napadlo. Vedela som, čo chcem, i ako toho dosiahnem. Prečo mi to nedošlo skôr? Myslela som si, že niet cesty, ako uniknúť bôľu, ale toto mi nedošlo. Už som rozumela. A rozbehla som sa ešte rýchlejšie...
***
Začala som váhať. Prečo však práve teraz? Pred malou chvíľkou som na to mala odvahy viac než bolo potreba a teraz sa mi trasú ruky. Čo ich roztriaslo? Nemám ani poňatia. Viem, prečo to robím. No viem aj čo bude následkom? Nikdy som nemala v láske neuvážené činy, ale toto... je premyslené. Teda aspoň pre mňa. Už niet cesty ďalej, návrat nejestvuje, tak prečo sa potom tak bojím konca? Už nie je dôvod váhať. Musím to spraviť.
Nadýchla som sa a zavrela oči. Pomaly som pritlačila a...bolelo to. Nebola to bolesť psychická, ale fyzická a nejako... nejakým neznámym spôsobom to bolo príjemné, i keď som cítila studený kov až pri kosti. Nedívala som sa, ako mi z otvorenej rany vyteká krv, ale ani to necítila. Bolesť sa pomaly vytrácala a s ňou aj moje vedomie. Čochvíľa budem s tými, ktorých najviac milujem a znova všetko bude mať zmysel....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama