Without mind-part 1.

20. listopadu 2009 v 18:59 | kushina-hime |  Príbehy netýkajúce sa anime,prosto prázdno.
Niečo sem hodím,aby ste sa nenudili..xD Prajem pekné čítanie a akýkoľvek koment poteší :-)

,,Dobrú noc oci!" zvolala a vybehla schodmi do svojej izby. Pousmiala sa a pomaly prešla ku posteli.
To bol teda deň, som úplne hotová... pomyslela si a schmatla zo stola MP3-jku. Ľahla si na posteľ, hlavu unaveno položila na vankúš a pustila si hudbu. Tiché melodické tóny ju už ukolísavali do ríše snov.
Prebudila sa až buchotom na prízemí.
,,Sara?Sara?!" začula hlas svojho otca nesúci sa z chodby nižšieho poschodia. Otrávene začala hmatať vzduchom, až kým nenarazila na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku vedľa postele. Svetlo z displeja jej udrelo do očí. Poznámka: Nezabudnúť si zmeniť tapetu. Bolo niečo po polnoci.
,,Noooo?" skríkla naspäť a zažala v izbe svetlo.
,,Idem pre mamu, nejde jej autobus z roboty. Za takú pol hodinu som naspäť!" povedal a svoj odchod zakončil buchnutím dverí. O chvíľku bolo počuť len vrzgot štrku na príjazdovej ceste a následné zatvorenie brány, no to už zvuk motora doznieval, auto sa vzďaľovalo.... Prevrátila sa na druhý bok, šťukla vypínačom a miestnosť sa znova ocitla zahalená v tme.
Prečo mi to hovorí? Inokedy to vo zvyku nemá...Hmmm.. Nebudem sa tým zaoberať, zajtra ma čaká škola. Bože! Nech už sú len prázdniny...No nebudem zúfať dlho, už len pár týždňov...a potom konečne dva mesiace voľno... Spokojne si povzdychla. Zavrela oči a snažila sa znova vrátiť tam, odkiaľ už bola raz nemilosrdne vytrhnutá..
Ach! Sakra! Nechajte ma už spať! Zanadávala v duchu a cez uši si pretiahla vankúš. Zvonenie neutíchalo ani tak a Sara bola donútená zdvihnúť to.
,,Haló?" zvolala hrubým rozospatým hlasom do slúchadla. Čakala, že to bude len jeden z jej spolužiakov, čo si z nej robí srandu, ale hlas, ktorý sa ozval z druhej strany bol hrubší mužský tenor a vôbec sa nepodobal žiadnemu, aký kedy počula.
,,Slečna Sara Youngová?" opýtal sa.
,,Áno, smiem vedieť kto ste?" odvetila mu s neukojenou zvedavosťou v hlase.
,,Tu je mestská polícia. Viete, jedná sa o vašich rodičov."
,,Čože?" vyskočila na nohy a v dôsledku rozospatosti sa trochu zakolísala, no podarilo sa jej udržať rovnováhu. Na tvári sa jej usadil prekvapený výraz. Fantázia jej už ukazovala desivé predstavy, ktoré nemuseli byť ani pravdivé.
,,Čo sa s nimi stalo?" vyzvedala. Srdce jej bilo len strachom o svojich najbližších, o tých, čo toľko milovala.
,,Mali v noci nehodu," povedal policajt, no pre Saru to bolo ako zásah bleskom. Musela sa oprieť o stenu, aby neomdlela. Jej tvári v okamihu nadobudla o dosť bledší odtieň. Tep sa jej neustále zvyšoval, zrýchlene dýchala, dlane mala studené a prsty sa jej triasli.
,,Kde sú? Čo s nimi je?" zachrapčala do telefónu. Nespoznávala svoj hlas, zrazu ho mala akoby bola zachrípnutá, no dominoval v ňom strach. V hrdle sa jej od nervozity vytvorila hrča, ktorá jej nedovolila viac prehovoriť. Celé jej telo sa chvelo nedočkavosťou, no nebola si istá, či tie správy naozaj chcela počuť.
,,Oni...je mi to ľúto. Prosím prijmite moju úprimnú sústrasť," ozvali sa z druhej strany nemilosrdne pravdivé slová. Sare sa začali z očí nekontrolovateľne rinúť slzy, ústa mala desom pootvorené, pohľad namierené na protiľahlú stenu. Zliezla po studenom bielom povrchu na chladné parkety a objala si kolená. Mobil jej vypadol z ruky a s malým zadunením dopadol na zem vedľa nej.
Sú mŕtvi..... znelo tých pár slabík, opakujúcich sa v jej hlave. Zachvátila ju hystéria, snažila sa si nahovoriť, že to je len sen. Lepšie povedané nočná mora a ona by ju rada prijala, keby vedela, že sa z nej prebudí. Vytriezvenie v podobe normálneho rozmýšľania stále neprichádzalo a ona ostala v šoku. Čo najpevnejšie si objala kolená, triasla sa vzlykmi vychádzajúcimi z hĺbky jej hrude. Snažila sa udržať svoje telo pokope, no bolo už neskoro.... Cítila v hrudi veľkú dieru, tam, kde predtým bývalo jej srdce. Žiaľ sa jej ako vrelá láva rozlieval po žilách a vypaľoval jej telo zvnútra. V priebehu tak málo času sa udialo tak veľa vecí. Ako mohol človek vedieť že deň, keď stratí svoje všetko sa zrazu znenazdajky objaví, a tým prekvapí vás i vaše okolie? Odpoveď znie: nijako.
Sara sa pokúšala zastaviť bolesť, chcela s ňou bojovať, no nemala dosť síl, aby sa jej postavila. Vlny utrpenia prichádzali rovnako búrlivo ako náhly príliv. Ešte stále pred sebou videla ich tváre pri poslednom spoločnom stretnutí. Nikto nemohol vedieť, že ich vtedy vidí naposledy, živých.... Nikdy neverila, že nádhera sa z minúty na minútu môže zmeniť v pohromu, ktorá so sebou nič dobré neprináša.... A aj v tomto prípade to tak bolo... Stratila Slnko, ktoré osvecovalo jej vesmír, hrialo náručou domova.. Nikdy by si nepomyslela, že koniec jej šťastia sa tak rýchlo blížil....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama