Únik

14. srpna 2009 v 14:00 | kushina-hime |  Príbehy netýkajúce sa anime,prosto prázdno.
Moje prvé upírie FF! Je to vlastne sen...a tentokrát je to môj vlastný sen.Hmm...dúfam,že sa vám bude toto moje dielko páčiť =)
Potichu som za sebou zavrela dvere a obula si papuče, ledabolo pohodené pri prahu. Pomaly som schádzala po schodoch mokrých od dažďa, dávajúc si pozor, aby som sa nepošmykla a nevyliala na seba horúci obsah čierneho hrnca, čo som zvierala v rukách. Všade naokolo bola tma, sem- tam sa na trávniku objavili obdĺžnikové pásy svetla, vychádzajúce z okien, keď niekto v tej miestnosti zapol svetlo. Našťastie lampa, stojaca kúsok od päty schodiska sa rozsvietila hneď, ako senzor zachytil môj pomalý a opatrný pohyb. V duchu som si povzdychla. Moja fóbia z tmy mi celkom komplikuje život....

Chvíľkové oddýchnutie čochvíľa pominulo, keď som lenivo šla dozadu. Chodník nebol síce priveľmi široký, ale poskytoval mi útechu, že sa neocitnem bezradne uväznená v temnote. Od mojej bezpečnej cestičky to bolo iba pár metrov k ďalšiemu vypínaču, ktorý som musela najprv nájsť. Okamžite, ako zadný dvor zalialo svetlo, som pocítila úľavu a srdečný tep sa pomaly dostával do normálu. Prešla som ku voliére môjho psa, aby som ho mohla nakŕmiť. V slabom svetle lampy sa zaleskli jeho veľké čierne oči a on zvedavo vykukol z búdy. Rýchlo som pootvorila západku, aby som mohla vojsť dnu, a jedlo som mu vysypala do vopred pripravenej misy. Dychtivo sa na ňu vrhol a ja som mu nemienila prekážať svojou prítomnosťou. Zavrela som za sebou dvierka. Znova začalo popŕchať, chladné kvapky studeného dažďa mi pristávali na tvári a holých pleciach. Keby bolo teplejšie, aj by to bolo príjemné, ale teraz, v náhle zmenenom počasí, keď som si myslela, že je október a nie júl, mi pripadali skôr ako podstatné pokazenie letných prázdnin. V jedinom okamihu sa rozpútala búrka, fúkal vietor, oblohu bičovali blesky a ja som si myslela, že od zvuku hromu sa mi rozpadne betón pod nohami.
Došla som k vypínaču, obozretne, ako mi to len dážď dovoľoval, som sa popozerala okolo. Moje sentimentálne namýšľané nebezpečenstvo tam nebolo. Oddýchla som si. Vypla som svetlo a ponáhľala sa odpredu. Lampa pri schodisku sa však nezapla. A tu zaúčinkoval môj strach. Po chrbte mi prebehla zimnica a ja som sa snažila upokojiť, ako som len bola schopná. Chcela som či najskôr pocítiť bezpečné svetlo nášho domu, no niečo upútalo moju pozornosť. Z pouličnej lampy dopadalo na predný trávnik len minimálne množstvo svetla, ale i tak sa dalo rozoznať, že tam niečo, resp. niekto stojí. V tme som rozoznala obrys útlych nôh a čiastočne aj tela, do tváre mi však asi nebolo dovolené nahliadnuť, bola zahalená rúškom noci. Búrka, blesky a s nimi súvisejúci dážď sa odsunuli do pozadia mojej mysle. Hlavnou otázkou bolo: Kto je tá žena? Áno, bola to žena, takúto postavu nemohol mať muž, mohla byť možno o trochu vyžšia, než som ja. Položila som hrniec na jeden schod s rukou sále zamrznutou na konci zábradlia. Netušila som, kto to je, niečo v mojej hlave mi napovedalo, že by som mala ísť radšej do domu a nechať ju tak. Ale ja som cítila len strach z tmy, teraz skrytý v kúte mojej mysle, pud sebazáchovy u mňa zjavne nefungoval. Som čudná? Pýtala som sa sama seba, ale aj túto otázku som odsunula do pozadia. Budem sa ňou zaoberať neskôr. Zhlboka som sa nadýchla, aby som vohnala čerstvý vzduch do pľúc. V povetrí bolo cítiť vôňu dažďa a mokrej trávy, i niečoho neznámeho. Hrýzla som si do spodnej pery, stále neistá tým, čo mám urobiť, alebo lepšie povedané: čo som išla urobiť. Pomalým čvachtavým krokom som sa k tej nehýbajúcej sa postave priblížila. Musela ma začuť, no neotáčala sa. Moje nohy viedla zvedavosť a len pomaly som sledovala jej pohľad. Bol namierený niekam pred seba, do neznáma. Zastala som pár krokov od nej, ale stále mi nevenovala pozornosť. Opatrne som sa dotkla jej ramena. Bolo neobyčajne tvrdé a studené.
,,Kto ste?" spýtala som sa. Aj mne samej znel môj hlas dosť neisto. Srdce mi zbesilo tĺklo, v žilách mi koloval adrenalín. Ale prečo? Je toto snáď len nejaká moja obrana proti nebezpečenstvu? A hrozí mi vôbec nejaké nebezpečenstvo? Týmito otázkami som sa zaoberala presne na jednu dĺžku úderu vlastného srdca, jej som nepočula.
Pevne som zovrela jej rameno a snažila sa s ňou pohnúť čo i len o milimeter. No márne, stála tam ako studená socha, začínala som mať pochybnosti, či je vlastne živá.
Potom sa znenazdajky všetko zomlelo tak rýchlo. Už som viac nestála kúsok od nej, ale držala ma v náruči. Jej pevné paže mi zvierali ruky ako vo zveráku, nebolo možné sa nejako vyslobodiť. Pocítila som niečo studené na mojom krku, do dvoch sekúnd mi došlo, že sú to jej pery. Čokoľvek mi robila, následkom toho bolo, že som pomaly strácala vedomie. Keď som zavrela oči, bolo to presne tak, ako to pred smrťou býva. Pred očami vám začne plynúť celý váš život: priatelia, rodina, lásky, škola, domov...... Filmový pás mi začal blednúť pred očami. Cítila som, že o pár okamihov je už so mnou koniec. Chcela som uniknúť z jej kamenného zovretia, hľadala som v tele posledné známky mojej obyčajnej ľudskej sily, no bezúspešne.
Pocítila som strach, no nie o seba, ale o priateľov, o mojich milovaných, za ktorých by som položila aj život, bála som sa o nich, ako budú môj koniec niesť? Bola som si vedomá toho, že im to veľmi ublíži, ale bola to vlastne moja chyba? Z časti áno, no ja som nemala v pláne zomrieť, nie takto, nie teraz. Ale osud si takto vybral, musím svoj ortieľ brať s bojovnosťou v očiach a odvahou v srdci.
Už som vedela, čím tá žena je, chcela som prehovoriť, no bola som až príliš slabá. Bez prestávky zo mňa nemilosrdne vysávala život. Dúfam, že si tie dúšky mojej krvi užije a moju rodinu nechá na pokoji.
S posledným úderom srdca, s posledným nádychom a poslednou myšlienkou, som takmer nečujne zašeptala:,, Zbohom."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Qklaudi Qklaudi | Web | 14. srpna 2009 v 17:01 | Reagovat

máš moc hezkej blog

2 Walentine Walentine | Web | 16. srpna 2009 v 20:48 | Reagovat

No, popsala jsi to krásně, dokonale do detailů - bylo to napínavé jak taťkovy kšandy ;-) Jediné, co mi vadilo, byla až přepatetizovaná závěrečná věta...  :-P Těším se na další díl;) plánuješ z toho udělat nějaké shojo asi? *perv. smile*

3 kushina-hime(Admin) kushina-hime(Admin) | Web | 17. srpna 2009 v 12:50 | Reagovat

[2]: Nooo Wal...díky za kritiku(Konečne mi niekto niečo skritizoval!xD)
Pokračovanie? :-? Ehmmmm ešte neviem,ale myslím,že nie  :-|

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama