Prekliatie Kapitola 6.

14. května 2009 v 14:38 | kushina-hime |  Série
Dúfam,že to oneskorenie aspoň trochu vynahradí tá dĺžka.....

Unaveno z tréningu, skákala po stromoch čoraz ďalej a ďalej a už vôbec netušila, kde sa práve nachádza. Mesiac svietil vysoko nad jej hlavou a len letmo presvital medzi bohaté koruny vysokých stromov. Matne osvetľoval cestu pre ňou i nepatrne rozvírené lístie, ktoré za sebou zanechávala. Aj keď bola vyčerpaná, snažila sa byť opatrná.

Tunajšie lesy poznala len letmo, a o nebezpečenstvách, ktoré jej tu hrozia, nemala ani tušenia. Nikdy nebola zbabelec, no i v takomto prostredí človek pocíti.....strach. U nej sa však malý, ale podstatný strach miešal s únavou, ktorú sa snažila už hodnú chvíľu premôcť. Viečka sa jej zdali až priveľmi ťažké na to, aby mala oči stále aspoň trošku pootvorené. Chtiac- nechtiac, začala spomaľovať. Snažila sa si udržať tempo, no hlava sa jej párkrát zakrútila. Znova a znova....
Až kým namiesto vetvy nohou len nemo prehrabla vzduch. Zazdalo sa jej, že letí prázdnotou, ale skutočnosť, ktorú o malú chvíľku napadla aj ju, bola podstatne horšia. Zavrela oči a uvoľnila sa. Dúfala, že to bude rýchly koniec jej života. S množstvom nevyplnených snov a plánov do budúcnosti, ktoré asi navždy ostanú neuskutočniteľné, čakala na smrť.
Oddala sa tomu pocitu bezťiaže a bola pripravená na tvrdý dopad. No jej očakávania sa nevyplnili. Namiesto tvrdej zeme pristála v mäkkej náruči. Komu však tá náruč patrila sa nedozvedela, premohla ju únava a pomaly ju opúšťali všetky zmysly, zaspala.....
Pomaličky pozdvihla sťažknuté viečka a snažila sa rozpoznať okolie, ktoré mala vo svojej moci ešte stále noc. Prírodu naokolo len matne osvetľoval ohník, plápolajúci priamo pred Yashi. Ležala uprostred malej čistinky, ktorej okraje lemoval les.
Kde to sakra som? Pomyslela si. Bola trochu zmätená, ale snažila sa upokojiť. Chcela sa posadiť, ale keď začula šuchot v blízkom kroví a nejaké neznáme hlasy, ktoré odtiaľ vychádzali, ihneď tú myšlienku zavrhla. Z okraja lesa sa začali vynárať tiene, ktoré sa neustále približovali. Ich hlasy bolo počuť v tichom nočnom svete tiež lepšie. Zdalo sa, akoby sa hádali. Rozhorčenie
bolo zreteľne počuť, no ona začula len nepatrné útržky ich výmeny názorov, ktoré bez zvyšku ich konverzácie nedávali zmysel. Oči nechala privreté a snažila sa upokojiť svoje divo búšiace srdce. Hlasy sa nebezpečne približovali až počula tiché kroky spoza seba. Hádka medzi nimi zjavne ustala, no vo vzduchu bolo cítiť napätie. Yashi na sebe cítila ich pohľady a potichučky sa snažila upokojiť svoje zrýchlené dýchanie. Nevedela, či sú to priatelia, alebo presný opak. Takmer nečujne ju obaja obišli, každý z inej strany. Jeden z nich si pokľakol pred ňu a nahol sa k nej až tak blízko, že cítila jeho dych na svojej tvári. Ona len napäto vyčkávala, kým ju neprestane skúmať tak zblízka. Ešte raz sa k nej naklonil, tento krát však bližšie. Nechal sa unášať jej omamnou vôňou.....
,,Tak čo?" spýtal sa ho ten druhý s nepopierateľnou nedočkavosťou v hlase.
,,Spí," odvetil mu prosto a povzdychajúc si sa postavil. Yashi sa snažila spánok aj predstierať, no neverila, že jej na to skočil. Srdce jej bilo tak splašene, že to určite začul. Na chvíľku zaváhala, no i tak trochu pootvorila jedno oko. Obaja si už líhali spať. Spacáky mali položené priamo oproti nej. V žiare ohňa spozorovala tvár jedného z nich. Priesvitné sieťované tričko odhaľovalo jeho vypracovanú hruď . Napäto si prehliadla jeho tvár. Hľadel na nočnú oblohu posiatu hviezdami a v očiach mal zamyslený výraz. Pootvorila obe oči v snahe zapamätať si črty jeho anjelsky krásnej tváre. Srdce si od toho neutíchajúce rýchleho tlkotu takmer necítila. Iba naňho stále hľadela.
Bola si istá, že na sebe cíti jej pohľad, no oči mal stále uprené na tmavú oblohu, avšak, mal ich belasé, akoby boli sklené, i ten prázdny pohľad v nich. Vycítila z jeho výrazu, že ho ťaží nejaké tajomstvo. Kútikom oka na ňu pozrel. Yashi v jeho pohľade videla zmes rôznych pocitov, no teraz to nebola krvilačnosť či bezcitnosť, ale zračila sa v nich......zvedavosť. Obaja sa na seba uprene dívali. V očiach sa im leskli divoko sa mihajúce plamene ohňa, ktorý ich oddeľoval. Potom sa však obaja odvrátili, presne v tom istom okamžiku, prekvapený tým, čo tomu druhému videli v očiach. Tlak tejto novovzniknutej situácie bol v ovzduší takmer hmatateľný. Nevedeli, čo by mali spraviť, a tak ich získala do svojej moci noc. Prehrali boj s vlastnými viečkami, zaspali ..........
Kde to som? Pýtala sa v duchu. Všade okolo len les. Stromy čo si pamätajú už kadečo; vtáky, ktoré svoje príbehy vyjadrujú formou štebotu; neposedné stvorenia mihajúce sa v korunách stromov, prosto les.
Bol to snáď len sen? Zamračila sa. Oprela sa naspäť o starý dub, v ktorého spletitých koreňoch doteraz spala. Zmätene si rukami prehrabla vlasy a následne pretrela tvár. Neurčitý pohľad mala nasmerovaný niekam pomedzi stromy pred ňou, niekam do neznáma....
Zatriasla hlavou, aby z nej vyhnala neposlušné myšlienky. Ťažkopádne sa postavila a oprášila si nohavice. V srdci cítila nejakú túžbu, túžbu, ktorá ju tiahla naspäť do neznáma, no nedbala na ňu a radšej šla za nosom, ktorý cítil vo vzduchu vôňu niečoho lahodného. Zavrela oči, aby sa mohla sústrediť len na svoj čuch.....
Prudko sa nadýchla, tá vôňa bola čoraz bližšie. V okamihu otvorila oči a zahliadla pred sebou malý domček obklopený poľom.
Snáď budú vedieť, ako sa dostanem do Konohy. Napadlo ju. Vydala sa po úzkej cestičke medzi dvoma časťami malej role, ktorá viedla priamo k domčeku. Jedno okno mal pootvorené, to bol zdroj tej vône. Nadýchla sa a dva krát zaklopala. Zvnútra bol počuť nejaký pohyb a následný vrzgot zámkov. Vo dverách stála nejaká stará pani. Čelo jej lemovalo už množstvo vrások, no na tvári jej svietil zubatý úsmev. Na sebe mala tmavé hnedé šaty s okrajmi trochu obšúchanými od neustáleho nosenia. Malé, no múdre hnedasté oči premeriavali cudzinku.
,,Poď ďalej, už som ťa čakala," prehovorila hlbokým hlasom, ktorý v Yashi vzbudil úctu k tejto žene. Poodstúpila, aby jej návštevníčka mohla vojsť. Yashi mohla nahliadnuť do malej, ale útulne zariadenej predsiene spojenej so zvyškom domu.
,,Ehmm...chcela som sa vás len spý-,"
,,Vstúp, všetko ti vysvetlím. A nie, nie je to žiadna pasca," nenechala ju dohovoriť tá starena a už ju ťahala za ruku dovnútra. V starých očiach sa jej zračilo isté tajomno, ako keby vedela niečo, čo ostatní nie. Yashi iba bez slova poslúchla, nechcela byť nezdvorilá, a nasledovala ju do kuchynky. Všetky svoje zmysly mala v pohotovosti, aby mohla čo najskôr zachytiť niekde v kúte číhajúce nebezpečenstvo.
Kuchynka bola iba o trochu väčšia ako predsieň.
Pod oknom stál malý stolček s dvoma vyrezávanými stoličkami. Oproti nemu boli malá kamenná piecka a na jej vrchu položený čajník, v ktorom niečo vrelo. Starena pokynula svojej návštevníčke, aby si sadla na jednu zo stoličiek a sama a odšuchtala ku kredencu. Na chvíľku zaváhala a potom škripot starých dvierok nachvíľu prehlušil už pískajúci čajník. Siahla až na najvyžšiu poličku a čosi z nej vzala. Pomaly sa otočila a sadla si oproti Yashi. Tá tam iba zatiaľ ticho pozorovala, nechcela sa na nič vypytovať. Zhlboka sa nadýchla a to niečo, čo vybrala z kredenca posunula smerom ku svojej návštevníčke.. Bola to stará vyrezávaná skrinka z tmavého dreva, ktoré už časom stratilo svoj lesk. Yashi to pochopila,
roztrasenými prstami sa priblížila ku skrinke, chcela vedieť, či sa jej smie dotknúť. Pozrela na svoju hostiteľku a tá nič nenamietala, tak si ju opatrne vzala do rúk. Priblížila si ju k očiam, aby lepšie videla znaky hlboko vryté do starodávneho dreva.
,,Svetlo v temnote nájsť smie len človek, čo dôveruje svojmu srdcu," prečítala potichu nápis. S neporozumením v očiach sa podívala na starenu. Tá si iba povzdychla a potichu začala.
,,Svetlo v temnote nájsť smie len človek, čo dôveruje svojmu srdcu, to je len časť príbehu, ktorý je navždy spätý s touto skrinkou. Táto skrinka je vzácna, dedíme ju už po mnoho generácií a- " zmĺkla. Do očí jej totiž udrelo svetlo, ktoré vychádzalo z Yashiných dlaní. Potichu zhíkla a pribehla ku návštevníčke. Zatriasla s ňou a tá sa akoby prebudila z tranzu. Tá len zrýchlene dýchala a oči mala vyvalené.
,,Č-č-čo to bolo?" spýtala sa vystrašene.
,,Otvorila si ju...." chytila sa starena za hlavu a rýchlo pribehla ku piecke, kde hrozilo, že jej už vybuchne čajník. Potom sa otočila naspäť ku Yashi.
,,Tá skrinka bola už po mnohé storočia neotvorená, nikomu sa to nepodarilo, teda až na teraz," prehovorila a sadla si naspäť na svoju stoličku. Otočila sa na návštevníčku a a pozrela sa jej do očí. Zahliadla v nich zmätok i nepokoj.
,,Upokoj sa. Je to všetko súčasťou príbehu z dávnych čias. Z dôb, keď v tomto svete vládol chaos. Vtedy neexistovalo veľa shinobi, ktorí by mohli ochraňovať chudobných a ešte menej tých, čo by sa dokázali tyranom vzoprieť. Takto bohatí mohli poddaných využívať a keď tí nechceli poslúchnuť, bez milosti boli ich klany vyvraždené. Bol to teror, ľudia trpeli. Kým sa neobjavili Vládcovia živlov."
,,Prečo to rozprávate práve mne?" spýtala sa potichu Yashi.
,,Lebo....keď si sa priblížila, tá skrinka začala besniť, a doslova, skoro som prišla o kuchyňu. A potom som začula klopanie. Všetko mi došlo, ale ty tomu porozumieš neskôr, musíš mi len na chvíľku dôverovať," usmiala sa na ňu starena tým zubatým úsmevom.
,,Pokúsim sa," odpovedala jej Yashi milo.
,,Skončila som pri Vládcoch živlov, to boli bojovníci za tých, čo bojovať nemohli, ochrancovia. Vzopreli sa tým tyranom a v tichu ich uvrhli do večného zatratenia. Každý z nich mal samostatné vlastnosti, a dohromady ich bolo päť. Presne ako tých päť znakov na spodnej strane skrinky. Oheň, voda, zem, vzduch, blesk," hovorila a ukazovala na znaky každého elementu, " ich moc bola neobmedzená. Našli sa aj ľudia, čo neváhali obetovať všetko čo v živote mali, aby sa k tej moci dostali. Zmorila ich chamtivosť. Boli ako svorka vyhladovaných vlkov, ktorí v tej moci videli svoju korisť. Nakoniec sa vládcovia museli skryť. Boli prenasledovaní tými, ktorých ochraňovali, naháňaní vlastným ľudom, čo pre neho toľko obetovali. Stali sa vyhnancami. Nahnevali sa, a s hnevom sa spájajú aj spory. Avšak na jednej jedinej veci sa zhodli: svoju moc musia ukryť. A tak každý z nich putoval do svojej domoviny a odtiaľ so sebou priniesol jeden kameň s vyrytým znakom svojho elementu. Uskutočnili obrad, pri ktorom do svojho kameňa zakliali vlastnú moc. Kamene potom ukryli pred svetlom sveta, aby znovu nerozpútali vojnu. Vládcovia sa zamiešali medzi prostý ľud, a nikto sa už o nich nedozvedel pravdu. Ich identity ostávajú zahalené rúškom tajomstva. Avšak kamene....tie sa stratili, niektoré ešte možno sú ukryté v podzemných hrobkách, no nikto nevie, kde sa také miesta nachádzajú..... Tú skrinku, čo držíš v rukách našiel môj pra-pra-prastarý otec. Bol baníkom a objavil ju pri výkopoch v jednej štôlni. Zdedila som ju, keď umrel môj otec, odjakživa ich zaujímalo tajomstvo, ktoré skrinka obsahovala a živili v sebe nádej, že sa im ju podarí otvoriť, no nestalo sa tak, umreli, no stihli mi predať skrinku, i legendu, ktorá s ňou súvisí. Teraz tá skrinka
patrí tebe, tebe jedinej sa ju podarilo po stovkách rokov otvoriť," dopovedala a so svojími starými múdrymi očami sa zadívala na Yashi.
,,Čože? Mne? To-to predsa nedáva zmysel! Ako.....To nemôžem prijať," vstala a zadívala sa na starenu.
,,Vedela som to.....ale tebe prináleží právo na tú skrinku. Skrýva v sebe moc, ktorá ťa môže posilniť, ale i zničiť. No akokoľvek sa budeš snažiť, svoj osud nezmeníš, si už jednou z Vlá-"
,,Počkať! Toto nemá žiadny zmysel! Mohla- mohla som ju otvoriť náhodou! Musí pre to existovať nejaké vysvetlenie!" začala na starenu nechcene kričať a z očí jej tiekli slzy plné neporozumenia a hnevu.
,,Veci sa proste stávajú. Nemôžeme ovplyvniť počasie, aj keď by sme chceli; ani rozkázať kvetom aby kvitli; či nariadiť vtákom, aby spievali, to sa prosto nedá. Všetko je to súčasťou kolobehu. I my, ľudia..."
Yashi sa zhlboka nadýchla a vydýchla, nasadila pokojný výraz a prehovorila hlasom, v ktorom bolo dosť poznať nervozitu.

,,Počkajte, prosím. Chcete mi povedať, že ak som tú skrinku otvorila, stala som sa len tak jednou z Vládcov živlov? To je absurdné!"


,,Pochopila si to, a teraz už len musíš prijať svoje bremä, inak to nejde. Využi ten dar, čo si dostala a zaisti tejto zemi mier, ktorý je už dávno narušený. Ale nesmieš zabudnúť, že s mocou je spätá aj závisť, a preto nesmieš o tomto nikomu povedať, nikdy!"
,,A čo keď ja nie som tá správna? Čo ak si skrinka "vybrala" zle?!

,,Taká možnosť neexistuje," odporovala jej starena. Yashi si povzdychla a vedela, že tento boj má už prehraný. Hodila po starene zmučeným pohľadom, no vo vypytovaní sa neprestávala.

,,A nehovorili ste náhodou, že tých Vládcov je päť? Čo je s tými zvyšnými?"

,,Si prvou nájdenou po stovkách rokov. Dozvieš sa včas, kto sú ďalší Vládcovia, alebo lepšie povedané, to spoznáš. Musíš len veriť kameňu a svojmu srdcu," usmiala sa na ňu tým starým vrásčitým úsmevom. Yashi sa chvíľku zamýšľala nad starenkinými slovami. Bolo to zvláštne. Ide lesom do Konohy a zrazu sa ocitne v dome jednej starej panej a tá sa jej snaží nahovoriť, že je jednou z dávno neexistujúcich Vládcov živlov, a že musí spolu s ďalšími štyrmi neznámymi ľuďmi zachrániť svet, bolo to úplne čudné(?)....nie, to nie je správne slovo...Bláznivé? Šialené? Možno...

,,Dobre. Ak by som vám teoreticky uverila, že som jednou z hrdinov, ktorí majú zachrániť svet /ako pošetilo tie slová znejú.../ aký živel by som ovládala?" opýtala sa, stále jej neveriac.

,,Teoreticky? Moja zlatá.......Stále mi neveríš, že? A kto by aj veril starene, ktorá býva na samotke a len tak ho vtiahne do domu a rozpráva mi legendy, že? Toto nie je klamstvo, čoskoro na to prídeš, ver mi, dievča zlaté, už čoskoro."
,,Stále ste mi neodpovedali na otázku, alebo nechajte ma radšej hádať: Na to mám prísť sama, že je to tak?" oprela sa rukami o kraj stola a dívala sa starenke do očí. Snažila sa byť zdvorilá, no búril sa v nej hnev. Potlačila ho, narovnala sa a skrížila si ruky na prsiach.

,,Musíš len prijať, čo ti je súdené. A teraz by si už mala ísť, tvoji priatelia majú o teba starosť," prehovorila potichu a jej vstávanie bolo doprevádzané vrzgotom stoličky na kamennej dlažbe. Prešla cez malú chodbičku do predsiene a otvorila dvere. Pootočila sa však Yashi čelom a chytila ju za ramená. Zadívala sa jej hlboko do očí a povzdychla si.



,,Pamätaj: Svetlo v te-"


,,-mnote nájsť sme len človek, čo verí svojmu srdcu, ja viem," dokončila za ňu a usmiala sa. Potichu vzala skrinku, čo jej zmenila, možno i zmení život a vyšla von. Otočila sa, že sa pozdraví, no dvere boli už zavreté. Vtedy ju niečo napadlo.



,,Počkať! Ako sa dostanem do Konohy?" spýtala sa smerom ku dverám.



,,Ver svojmu srdcu," ozvalo sa jej v hlave.
To som teda dopadla. Ponosovala a s hlavou zaborenou v myšlienkach sa vydala naprieč lesom......
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama