Poviedka k téme týždňa SNY-Dream

17. května 2009 v 14:55 | kushina-hime |  Príbehy netýkajúce sa anime,prosto prázdno.
Prosím,nedajte sa odradiť možno trochu nudným,či úvahovým začiatkom. Prajem pekné čítanie

Každý o niečom sníva, no dokážu sny naozaj meniť životy?
Ako vlastne pôsobia na vnímanie všetkých faktorov, ktoré nás dennodenne ovplyvňujú?
Čo ak sú len niečím, čo nám ukazuje, resp. predpovedá našu budúcnosť?
Snívame o veciach, ktoré si želáme?

To je len pár otázok z mnoho. Možno ostanú nevyslyšané, možno na ne niekto nájde odpoveď, neviem...
Odpovede na otázky vždy splodia len otázky nové, takže vždy bude v tomto nekonečnom vesmíre niečo, na čo sa budeme musieť skôr či neskôr opýtať. Ale naspäť k snom. I tie v nás vzbudzujú otázky, hlavne jednu: Prečo?. A presne túto otázku som si položila, keď sa mi prisnil tento sen:
Nadýchla som sa. Na jazyku sa mi pálčivo rozliala vôňa morskej soli. Srdce mi začalo divo búšiť, vyplašene som sa posadila. S vystrašeným výrazom som sa obzerala, kde to vlastne som. Medzi dlaňami, spotenými od strachu, som cítila jemné zrniečka piesku. Počula som rušný morský príboj divo sa rozrážajúci o skaly, no moje oči ani nezachytili dôkaz toho, že by som sa na takom mieste vôbec nachádzala. Bolo to, akoby úplne potme sedieť na pieskovisku a púšťať si nahrávku so zvukom mora, ale toto bolo niečo horšie, bolo to také......živé. Všade navôkol bola nepreniknuteľná tma, ako keby niekto zhasol svetlo v miestnosti bez okien a dverí. Nevidela som nič, ani seba.
Celá som sa zachvela náhlym prívalom vzrušenia, a zároveň i strachu. Po tele sa mi pomaly rozlieval adrenalín. Bola som niekde a nikde zároveň. Bolo to zvláštne. Na moje prekvapenie však tma začala ustupovať. Oči sa pomaly prispôsobovali nedostatku svetla a ja som mohla rozoznávať rysy okolia, aj svoje bledé nohy, ktoré mi akoby svietili na svetlom jemnom piesku. Zrak mi padol na spenené morský príboj, čo na breh vystupoval kúsok od mojich chodidiel. Nevediac, čo robím, som vstala a zamierila si to priamo do tej vody. Piesok bol príjemne teplý. Vnímala som to len okrajovo, bola som akoby v tranze...
Členky mi zmáčala teplá voda, piesok pod ňou sa mi pod nohami akoby rozplýval, nedokážem ani popísať ten pocit. Zišla som hlbšie, voda mi siahala až pod prsia. Nechala som sa unášať prílivovými vlnkami, užívala som si tie pocity rozlievajúce sa mi po tele. Zrazu sa mi však niečo obtrelo o nohu, niečo drsného. Znovu som pocítila obrovský strach. Ako som len mohla, vybehla som z tej vody. Pocit bezpečia sa stratil, cítila som nervozitu i obavy každým kúskom môjho útleho tela. Pomalou a zároveň zbesilou chôdzou som sa snažila dostať čo najskôr, a čo najďalej preč od vody. Radšej ako pred seba, som si pozerala na nohy a na piesok prechádzajúci mi pomedzi prsty. Šla som stále v rovnakom tempe, krok,krok,nádych,nádych, stále totožne. Nasledoval ďalší krok, no namiesto teplého piesku som stúpila do niečoho vlhkého. Zohla som sa a snažila si nohu otrieť rukou, prsty som si
následne priblížila k očiam. V tom slabom svetle sa na nich zalesklo čosi červené, rubínovo tmavé....
Krv! Zhrozila som sa. Začala som zrýchlene dýchať, srdce sa mi už nedalo kontrolovať, oči som mala stále vytrieštené a stála som na mieste, zhrozená tým, čo sa mi leskne sa prstoch. Predstavivosť mi pracovala na plné obrátky, ukazovala mi obrazy, ktoré sa mohli i nemuseli v tejto temnote nachádzať. Bála som sa, a teraz veľmi....
Splašene som sa rozbehla nevediac, kam vôbec bežím. Chcela som sa odtiaľ dostať čo najskôr, už som viac netúžila zostať na tomto mieste. Bolo to akoby sa vysnívaná dovolenka zmenila v horor, nereálne.. živé...hrôzostrašné...
Zakopla som, to bolo to najnepotrebnejšie, čo sa mi teraz len mohlo stať. Zhrozene som sa otočila, aby som zistila o čom som sa potkla. Pohľad mi padol na tvár, mŕtvolne bledú. Roztriasla som sa, ústa dokorán otvorené. Nebola tam len hlava, bolo to celé telo, mŕtvy človek. Ale najhoršie bolo, že som v jeho očiach videla svoju vystrašenú tvár, moje bledé pery chvejúce sa od strachu, vyvalené oči a zdesenie rozlievajúce sa mi po tvári. Pozbierala som všetku odvahu a tackavo sa postavila. Neodolala som, aj keď som sa bála, znova som sa obzrela. Bol to muž, tmavé vlasy mal pozliepané krvou, ktorou som mala pokryté aj ja kolená, a v očiach sa mu odrážala smrť. Bol nahý, normálne by som sa asi červenala, no teraz to bolo iné. Mal celkom peknú postavu, akú by si prial každý chlap, a mohol mať asi dvadsať rokov. Taký mladý a už ho postihla smrť....
Už vo mne nevyvolával strach, ale súcit, ľútosť. Na perách sa mu mihal mladý krásny úsmev, i po tom, čo jeho srdce už dávno dotĺklo.... Priblížila som sa k nemu, nebála som sa, bol už mŕtvy, nemôže mi nič urobiť. Pokľakla som k nemu a prehliadala si jeho tvár, bol anjelsky krásny. Nedbala som a pohladila som ho horúcou rukou po studenom líci. No stalo sa niečo, čo som nečakala, jeho studená ruka chytila tú moju.
,,Pomôž!" zašepkal naliehavým hlasom. Vydesila som sa a ruku mu vytrhla. V hrdle som mala až príliš sucho na to, aby som mu niečo odvetila. Rozbehla som sa, znova, no nedalo sa, niečo ma držalo za členok. Chcela som sa vyslobodiť, no zrazu všetko vybledlo, prostredie zmizlo, môj členok sa uvoľnil a ja.....
S trhnutím som sa posadila. Srdce mi nekontrolovateľne bilo, oči som mala stále vyvalené na bielu stenu naproti. Svitalo. Slnko sa pozvoľna predieralo pomedzi mraky. Ja som stále sedela na posteli, roztrasenými prstami som tuho zvierala plachtu. Z očí mi vytryskli slzy.
,,Bol to len sen, bol to len sen...." opakovala som si omráčene. Dlaňou som si zotrela slzy, no stále som sedela tak urputne, že nohami som pohla len veľkou silou vôle. Sen...ten hnusný sen... Zakrútila som hlavou, aby som ho z nej dostala, no nedarilo sa. Vzdala som to a zozbierala všetky zvyšky energie nachádzajúce sa v mojom tele a nemotorne som sa postavila. Ťarbavo som sa dotackala do kúpeľne a slepo som hmatala po vypínači. Ruka však čoskoro na neho narazila a tmavú miestnosť okamžite zalialo svetlo. Prešla som popri vani a zastavila som sa až pri umývadle. Pustila som si na ruky studenú vodu, bolo to tak príjemné. Neodolala som a trochu vody som si šplechla na tvár a krk. Trochu ma to upokojilo, no moje vnútro ešte hlodali obavy z toho snu, myslím, že nočná mora by bolo asi trochu skutočnejšie pomenovanie. Znovu som si umyla tvár a vzala zo stojanu suchý uteráčik. Utrela som sa do neho a napokon zdvihla oči a nasmerovala ich do zrkadla, visiaceho hneď pri umývadle. Nespoznávala som tú osobu, ktorú som tam videla. Deň čo deň som v nej čoraz menej videla seba. Mala krásnu tvár lemovanú hustými čiernymi vlasmi a hlboké zelené oči, líca však nemala ako zvyčajne červenkasté, ale od desu a strachu bledé. Ale bola som to ja, musela som byť. Tá tvár, čo som ju každodenne vídala sa menila z detskej na dospelú, ženskú, čomu nasvedčovali plnšie pery a zmyselný pohľad. Každý deň sa dívam do toho istého zrkadla, no každý krát v ňom vidím iného človeka, čoraz menej sa podobajúceho na mňa...
Je i toto snáď len sen?!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Iwa, ospravedlňujúci sa kretén Iwa, ospravedlňujúci sa kretén | Web | 17. května 2009 v 15:01 | Reagovat

Uff, úspešne dočítané, a môžem znova povedať, nádhera .)

2 kushina-hime(Admin) kushina-hime(Admin) | Web | 17. května 2009 v 15:34 | Reagovat

Hmmm,I,dúfam,že z toho fakt nebudeš mať nočné mory...xD :-)

3 Walentine Walentine | Web | 17. května 2009 v 16:20 | Reagovat

Tak to byl přímo perfektní popis!! Dokázala jsem si to všechno d o k o n  a l e předtsvait. Fakt, toto opravdu umíš...

4 kushina-hime(Admin) kushina-hime(Admin) | Web | 17. května 2009 v 16:41 | Reagovat

díky Wal,moc ste ma obe potešili  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama