Posol 3

1. prosince 2008 v 18:35 | by kushina-hime |  Série
So slzami v očiach utekala ďalej a ďalej. Nemala v pláne zastavovať, utekala pred minulosťou. Nevnímala zvuky okolia, ani hviezdami posiatu oblohu, na ktorú práve vychádzal mesiac, ako čerešnička na torte a uzatváral túto nádhernú noc do svojej objemnej náruče.


Pred očami stále videla jeho tvár. Prečo práve on? Budem aj jeho musieť zabiť? A keď aj tak dokážem to vôbec? Kládla si otázky jednu za druhou a úpenlivo nad tým premýšľala, pričom ju neraz bolestivo pichlo pri srdci. Toľké roky ho nevidela teraz sa tu zrazu objaví? Pri tejto práci si emócie či city nemohla dovoliť, boli by pre ňu len príťažou. Ale vážne by dokázala zabiť svojho vlastného brata? Bola z toho zmetená a sama sebe si kládla čoraz ťažšie otázky, na ktoré nevedela odpovedať. Spomienky jej prebiehali pred očami ako filmový pás, ktorý akoby nemal konca kraja. Ich detstvo, jeho smiech a vychvaľovanie sa že sa narodil skôr. Bol jej dvojčaťom a ona jeho. Bol jej súčasťou, ale žiaden cit si teraz k nemu nemohla dovoliť. Bolo by to pre ňu až príliš riskantné. Nedokázala zastaviť tie neprestávajúce slzy, ktoré stále ronila. Telo otriasané vzlykmi nezvládlo nápor neustále nových prívalov emócií a šťastných spomienok, ktoré ešte viac podporovali každú kvapku bolesti, ktoré jej vychádzali z očí. Podlomili sa jej kolená a ona spadla. Našťastie iba do trávy mokrej od večernej rosy.





Ozvalo sa zaklopanie a doposiaľ jediná osoba v miestnosti sa ospalo prebudila z driemot.


,,Ďalej!" vyzval potichu, aj keď v mysli neraz pekne zanadával.


,,Prepáč, že ťa ruším tak neskoro v noci." ospravedlnila sa, práve prichádzajúca osoby do miestnosti, Kazekagovi. Milo odmietla ponúkané kreslo a podišla k oknu. Zadívala sa na mesiacom v splne osvetľovanú Sunu.


,,Prečo si sem teraz prišla Ikari?" spýtal sa jej a prišiel k nej. Otočila sa a zahľadela sa mu hlboko do očí. On na tom bol podobne, ako i mnohokrát predtým, ale teraz v nich videl niečo iné. To, čo predtým nikdy v jej očiach nevidel. To, čo sa mu celý ten čas pokúšala utajiť a teraz s tým chcela ísť von.


,,Musím sa ti s niečím priznať," začala opatrne, ,,ja...."





Ležala v mäkkej tráve už hodnú chvíľu a premýšľala nad tým, či mala prijať ponuku, stať sa poslom. To, na čo by inokedy odpovedala bez rozmýšľania jednoznačne, sa jej teraz zdalo ako hlúposť. Už nedokázala ani roniť slzy. Srdce od bolesti skoro ani necítila. City museli ísť bokom. Teraz išlo o jej prácu, ktorá síce nebola bohvie čo, ale vďaka nej sa mohla aspoň na chvíľu vrátiť. Musí sa tam vrátiť, aj keby čo bolo. Musí toho chlapa predsa zabiť! Aj za cenu rizika, že ju jej brat spozná. Musí to risknúť! Iná možnosť v tejto chvíli pre ňu nebola. S očami opuchnutými od sĺz, bolesťou v srdci a nohami trochu vratkými sa ako tak postavila. Práve svitalo a ona sa vydala naspäť do ich tábora.





,, Poďte sa sem rýchlo pozrieť!" zvolala, keď vstúpila do stanu jej spoločníkov. Krvou nasiaknutá zem jej vŕzgala pod nohami. Dívala sa na tú hrôzu pred svojimi očami akoby prikutá na mieste. Včera ešte jej priatelia, dnes 2 mŕtvoly, mali podrezané hrdlá. Vyzerali úplne akoby spali. Zúfalo sa im snažila nahmatať tep, ale žiaľ, neúspešne. Zachvátil ju hysterický plač a vybehla zo stanu zanechávajúc za sebou závoj sĺz..... Jej kolegovia, prekvapení týmto zjavom sa odvážili nazrieť dnu. Prekvapený hororom, ktorý sa im rozprestrel pred očami, len nemo otvorili ústa. Pohľad im padol na mŕtve telá ich kolegov.


,,Chod´ ju pohľadať. Mohla by vyviesť nejakú hlúposť a tým nás prezradiť." povedal jeden z mužov, s očami rovnakými ako tie Lunarine, tomu druhému.





Hnala sa lesom za svojím cieľom. Cítila chakru niekoho známeho. Vydala sa smerom, ktorý jej našepkával jej 6. zmysel.


,,Čo tu robíš tak skoro?" opýtala sa Lunari a podišla bližšie ku osobe, ktorá sa nad kopci nad Sunou dívala na východ Slnka. Ten, stojaci pred ňou, sa iba kútikom oka na ňu pozrel. Neodpovedal. Postavila sa vedľa neho a dívala sa na scenériu pred sebou.


,,Nemôžem spať. A ako vidím ani ty nie." šepol jej ako odpoveď potichu.


,,Je to inak ako si myslíš, Gaara." pomyslela si. Iba mlčala, tento krát mu neodpovedala ona.


,,Ikari sa mi s niečím priznala. Robí mi tým väčšie starosti ako si myslí." prehovoril potichu.


,,Už musím ísť. Prepáč. Porozprávame sa potom." šepla potichu na rozlúčku a zmizla v lese. On tam len ďalej stál a díval sa na východ Slnka.


Uháňala lesom. Vietor jej hučal v ušiach, ale nevnímala ho. Dúfala v mysli, že nezašla príliš ďaleko. Zrazu spomalila a potichu ako myška sa ukryla do kríku. Pomedzi husté kríky na ich tábor videla iba časti. Bol tam len jeden muž, jej brat. Zrazu sa tu objavila aj ďalšia osoba. Aj táto jej bola otočená chrbtom, ale podľa hlasu spoznala že to je žena. O niečom sa s jej bratom rozprávala, no Lunari nevedela o čom. Už dávno si vyčítala, že sa nenaučila čítať z pier. Tá neznáma prešla popri kríku, kde bola skrytá Lunari a pohodila dlhými zelenými vlasmi. Nášmu poslovi sa zvýšil tep na 120 a srdce s ostatnými vnútornými orgánmi mala až v krku. Pomalým dýchaním sa však upokojila a ďalej tajne sledovala dianie v tábore. Tá žena tam už zrazu nebola, ani jej brat, žeby......


,,Čo tu chceš?" prekvapil ju trochu zozadu a na krku ucítila chladnú čepeľ katany. Už o nej vedeli. Teraz už nebude mať inú možnosť, musí s ním bojovať. Pod maskou sa pousmiala, keď jej čepeľ pritlačil viac na jej hrdlo a ona sa len premenila vo vodu. Tá pravá Lunari sa ukrytá na strome sa na neho dívala.


,,A ty si myslíš, že ma takýmito lacnými trikmi porazíš?" ozval sa z pravej strany s nepopierateľnou iróniou v hlase. V duchu sama sebe zanadávala tak, že by sa za to nemusel hanbiť ani Hidan. Zasa bola veľmi neopatrná a neskryla sa poriadne. Z myšlienok ju však vytrhlo to, že na ňu letela spŕška kunaiov a shurikenov. Vyhla sa im ladným skokom a pristála pevne na zemi pod stromom. Jej brat však urobil to isté. Akoby sa navzájom kopírovali. Vytasila na neho katanu a začala na neho útočiť, on to však tou svojou v pohode vykryl. Ona sa však nevzdávala a pokračovala v útočení. Útok, vykryl ho, útok, vykryl ho, útok vykryl ho,.....


A takto to pokračovalo už hodnú chvíľu. Zrazu spravil to, čo ona vôbec nečakala, podkopol jej nohy a ona skončila na zemi. Bol to od neho dosť podlý ťah. Pri páde sa jej zošmykla kapucňa a on v jej očiach zbadal prekvapenie i strach, keď jej namieril katanou na srdce. Pulz sa jej ohromne zvýšil, srdce bilo ako splašené, no on sa na ňu stále díval a mieril na jej hruď, presne tam, kde má srdce. Upútali ho totižto jej oči. Akoby videl sám seba v zrkadle, mala ich úplne rovnaké ako on. Lunari na jeho reakciu nečakala, hodila mu do očí piesok a kopla ho do dosť citlivých mužských miest. Tento krát bol on tým prekvapeným a od bolesti kľakol, odhadzujúc katanu a snažiac sa dostať si piesok z očí. Jeho súperka využila príležitosť a schmatla svoju katanu ležiacu neďaleko. Teraz mierila ona na jeho hruď, cez privreté oči to síce videl, ale vôbec sa nebránil, bol so smrťou zmierený.


,,Zabi ma!" vyzval ju potichu vôbec sa nebrániac.


,,Teraz ti nie je súdené zomrieť." odvetila mu potichu a chystala sa ho omráčiť, no zrazu jeho ruka jej strhla masku. Rýchlo ho uspala, zasunula katanu do puzdra a svojho brata tam len nechala ležať. Ona len bežala odtiaľ len najďalej a dúfala, že ju nespoznal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nani-chanXD Nani-chanXD | Web | 6. prosince 2008 v 11:53 | Reagovat

Ouou! (sice som to citala ale je to good XD)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama